Sotvakto bude polemizovať s tvrdením, že ROOT boli kapelou, ktorá zanechala nezmazateľný podpis na metalovej scéne a prvým domácim metalovým spolkom, ktorý sa zapísal do svetovej histórie ťažkej muziky. Zmes neuveriteľného zjavu Jiřího BigBossa Valtra, spočiatku príťažlivo zakázanej aury satanistickej ideológie a porevolučnej eufórie sa podieľali na fakte, že prvé tri dosky ROOT sú viacnásobne vypredané a pôvodný náklad má za oceánom trojcifernú dolárovú cenu.
Lenže včera je včera a dnes je dnes – po zlatom období znovuzrodenia, keď rozhádanú kapelu postavila na nohy tvrdá zmluva s Redblackom, sa udial jeden z mála skutočných prestupov v tuzemskom undergrounde. Po EP „Casilda“ a DVD „Deep In Root“ vychádza na Shindy Productions dlhohrajúca doska „Daemon Viam Invenient“, Démon si nájde cestu. Príbeh o skazených ľuďoch, ktorých zo Zeme znesú spravodliví prastarí démoni, sa nesie v kontexte BigBossových textov od čias „Kärgeräs“. Produkcia Jiřího Valtera, ktorý okrem písania pre ROOT „do zásoby“ obhospodaruje projekt EQUIRHODONT, však stále častejšie a bolestivejšie vykazuje nedostatok sebakritiky a čo i len minimálneho odstupu. „Daemon Viam Invenient“ je album skrz-naskrz prežratý banalitou, nudou hrajúcou sa na umenie a zbytočnou pompou. Ono je vlastne zdanlivo všetko po starom – zostava, ktorá sa zrodila na „The Book“ a vykryštalizovala na v mnohých aspektoch vrcholnom záreze „Black Seal“, šľape rovnako dobre a kvalitne, no čoraz viac akoby len potichu a s kúskom hanby kryla chrbát zmysel pre realitu strácajúcemu „veľkému šéfovi“. Autorské vklady Igora a Ashoka nevystupujú spoza predvádzajúceho sa speváka a pôsobia ako omrvinky, ktoré si poslucháč musí za vynaloženia nemalého úsilia nájsť kdesi v pozadí. Navyše odchod Blackieho akoby neutralizoval pnutie, ktoré na jednej strane ROOT odjakživa rozožieralo zvnútra, ale takisto fungovalo ako katalyzátor. Alesh „Poison“ Jedonek si svoju rolu zastáva s prehľadom (a isto nesklame ani nový, len 19-ročný bubeník Marek „Deadly“ (sic) Fryčák, ktorý po nahratí dosky nahradil matadora Evila), no neprekračuje rámec akejsi záplaty.
Lacná lunaparková štylizácia, do ktorej sa prezlieka BigBoss na pódiu, sa tentokrát dostala aj do muziky, odfláknutých (jazykovo aj obsahovo) textov, ale aj obalu, ktorý je po (typo)grafickej stránke skutočne nehodný mena ROOT, nech už dnes nesie akýkoľvek obsah. Ťažký zadok, ktorý za sebou „Daemon Viam Invenient“ ťahá, je len karikatúrou seba samého, ktorú nezachráni ani voivodovská linka v „Human“, bohužiaľ až príliš šablónovité hosťovanie Zuzky Lípovej z DYING PASSION či museovsky-dreamtheatrovský verklík v „A Good Affair Turned Up“. Len máloktoré ansámbly dokážu nahrávať stále tú istú dosku a neznieť pri tom „blbo“ – a ROOT svoj epický dark metal vyžmýkali do poslednej kvapky. Na lepšie časy za zablysne snáď len v náklepe „Who’re They“, evokujúcom pecky z prvej polovice poslednej dekády minulého storočia, ktoré konieckoncov na koncertoch aj dnes fungujú najlepšie.
ROOT sa na ôsmom albume dostali do roly smutno-komickej kapely, ktorá ešte dokáže žiť z kultového statusu, no okrem slabnúceho odvaru zo (stále) nezameniteľných ingrediencií nedokáže ponúknuť nič čo i len trochu nové – a ja si skutočne len s ťažkosťami spomínam, kedy som mal naposledy po vypočutí nahrávky skupiny, ktorú mám svojim spôsobom rád, pocit tak hrozivého vákua. ROOT je ako starý, vzdorovitý človek, ktorý sebavedomo presluhuje dôchodok a jeho okolie zo slušnosti a úcty len klopí zrak.